Humanoidné roboty sa v posledných rokoch stali symbolom novej vlny umelej inteligencie. Videá robotov, ktorí tancujú, behajú alebo predvádzajú bojové pohyby, sa šíria ľahko. Vyzerajú futuristicky a sú zrozumiteľné aj pre ľudí mimo technologického sveta. Lenže z praktického hľadiska je samotný pohyb po priestore iba časť problému.
Ak má robot pomáhať v domácnosti, sklade, nemocnici, továrni alebo službách, musí vedieť manipulovať s vecami. A práve tu sa začína najťažšia časť. Ľudská ruka je mimoriadne komplexný nástroj. Spája mechaniku, citlivosť, spätnú väzbu, nervové riadenie a skúsenosť . Bežné úlohy ako zaviazanie šnúrok, zapnutie košele alebo uchopenie krehkého predmetu pôsobia jednoducho iba preto, že ich robíme automaticky .
Prečo má Čína v tejto oblasti silnú pozíciu
V Číne rastie skupina startupov, ktoré sa venujú dexteróznym rukám pre humanoidné roboty. Čína má v tejto oblasti niekoľko výhod. Prvou je výrobný ekosystém. Robotická ruka je hardvérový produkt plný senzorov, motorov, prevodov, materiálových kompromisov a jemnej mechaniky. Ak firma potrebuje rýchlo iterovať prototypy, dostupný dodávateľský reťazec je veľká výhoda .
Druhou výhodou je politická a investičná pozornosť venovaná tomu, čo čínske prostredie označuje ako embodied AI. Ministerstvo priemyslu a informačných technológií vydalo v roku 2023 usmernenia, ktoré zaradili dexterózne ruky medzi kľúčové technológie, ktoré treba systematicky rozvíjať. Do roku 2027 má Čína posilniť inovácie v humanoidnej robotike a vybudovať globálne konkurencieschopný ekosystém.
Tretím faktorom je spoločenský a ekonomický tlak. Čína rieši starnutie populácie a zmenšovanie pracovnej sily. Robotika sa preto prezentuje nielen ako technologická ambícia, ale aj ako možná odpoveď na dlhodobé demografické problémy. Podľa neúplných štatistík bolo v Číne od roku 2024 zaznamenaných viac ako 20 investičných kôl súvisiacich s robotickými dexteróznymi rukami, s celkovou investíciou presahujúcou 3 miliardy juanov.
Hardvér sa zlepšuje, softvér zaostáva
Zaujímavé je, že podľa odborníkov sa problém samotnej výroby robotických rúk postupne rieši. Firmy dokážu vyvíjať viacprstové konštrukcie, pridávať senzory a zlepšovať mechanickú odolnosť. To však automaticky neznamená, že robot vie ruku používať.
Skutočne náročná časť je riadenie. Robotická ruka musí pochopiť tvar predmetu, jeho hmotnosť, trenie, pružnosť, krehkosť a kontext úlohy. Uchopiť plastovú fľašu, papierový pohár, vajce, kus látky alebo kovový nástroj sú veľmi odlišné úlohy. Človek pritom neustále pracuje s dotykovou spätnou väzbou. Cíti tlak, odpor aj mikropohyby. Robot sa to musí naučiť cez senzory a dáta.
Tu vzniká jeden z hlavných rozdielov medzi jazykovými modelmi a priestorovou inteligenciou. Jazykové modely môžu byť trénované na obrovských množstvách textu, ktoré už existujú na internete. Pre robotické ruky však neexistuje porovnateľne veľký verejný zdroj dát o fyzických interakciách. Ak chcete robota naučiť baliť nákup, skladať bielizeň alebo manipulovať s nástrojom, potrebujete pohybové dáta, tlakové dáta a reálne scenáre.
Teleoperácia a rukavice ako zdroj dát
Mnohé startupy preto používajú teleoperáciu. Človek na diaľku ovláda robotickú ruku a systém zaznamenáva, ako sa úloha vykonáva. Takto sa dajú zbierať tréningové dáta, no proces je pomalý. Aj jednoduchá úloha môže vyžadovať stovky hodín ukážok, kým robot začne dosahovať použiteľnú spoľahlivosť.
Ďalším smerom sú nositeľné zariadenia, napríklad senzorické rukavice. Tie môžu zbierať dáta z bežného ľudského pohybu: polohu prstov, tlak, dotyk a jemné rozdiely v manipulácii . Pre robotiku je to mimoriadne cenné, pretože práve tieto jemné signály rozhodujú, či ruka predmet chytí správne alebo ho poškodí.
Ak sa tento prístup podarí škálovať, môže vytvoriť pre robotiku podobný moment, aký mali veľké dátové súbory pre jazykové modely. Nie v tom zmysle, že problém bude okamžite vyriešený, ale v tom, že tréning získa viac reálnych príkladov. Embodied AI potrebuje vlastný druh dát a práve ruky sú jedným z miest, kde sa to ukazuje najzreteľnejšie.
