O černobyľskej katastrofe sme už počuli tisíce príbehov. O odvahe hasičov, o vyprázdnených mestách, o duchoch minulosti, ktorí blúdia opustenými chodbami. No možno najpozoruhodnejší príbeh sa práve teraz odohráva v tichu, hlboko vnútri 4. reaktora, kde ľudská noha už desaťročia nevkročila. Vedci tam objavili niečo, čo sa vymyká všetkým doterajším predstavám o živote – čiernu pleseň, ktorá sa nielenže dokáže udržať v prostredí s extrémnym žiarením, ale doslova sa ním živí.
Čo presne vedci objavili?
Tento objav neprišiel náhodou. Výskumný tím identifikoval vo vnútri krytu reaktora celkom 37 druhov húb. Zaujímavé však bolo, že druhy s najtmavším sfarbením, teda tie s vysokým obsahom melanínu, sa koncentrovali práve v oblastiach s najvyššou úrovňou ionizujúceho žiarenia. Nebola to náhoda. Vedci už od roku 2007 pozorovali, že niektoré druhy, ako napríklad Wangiella dermatitidis, vykazujú pod vplyvom žiarenia zrýchlený rast. Zdalo sa, že žiarenie, ktoré je pre väčšinu foriem života smrteľné, pre tieto huby predstavuje zdroj energie.
Hypotéza radosyntézy
Vznikla tak fascinujúca hypotéza nazývaná radosyntéza. Podobne ako rastliny využívajú fotosyntézu na premenu svetla na energiu, tieto huby by mohli využívať ionizujúce žiarenie. Melanín, ktorý im dáva čiernu farbu, by fungoval ako anténa, ktorá zachytáva žiarenie a premieňa ho na chemickú energiu potrebnú pre rast. Je to neuveriteľná myšlienka, ktorá posúva hranice toho, čo považujeme za možné, a otvára úplne nové oblasti výskumu v biológii a astrobiológii.
Čo zatiaľ nie je dokázané?
Zatiaľ však stále chýba priamy biochemický dôkaz, že k tomuto procesu naozaj dochádza. Vedci pracujú na tom, aby presne zmapovali metabolické dráhy a pochopili, akým spôsobom huby žiarenie spracovávajú. Ide o mimoriadne zložitý výskum, pretože huby nie sú jednoduché organizmy a ich metabolizmus je komplikovaný. Navyše práca s rádioaktívnymi materiálmi si vyžaduje špeciálne bezpečnostné opatrenia, čo celý proces spomaľuje.
Praktické využitie vo vesmíre
Ich výskum však už teraz prináša praktické ovocie. V roku 2019 sa na Medzinárodnej vesmírnej stanici uskutočnil unikátny experiment s hubou Cladosporium sphaerospermum. Vedci chceli otestovať, či vrstva tejto huby dokáže tieniť pred kozmickým žiarením, ktoré je jednou z najväčších prekážok dlhodobých vesmírnych ciest. Výsledky boli sľubné – huba skutočne absorbovala značnú časť žiarenia. To otvára možnosť, že by sa v budúcnosti dali vytvoriť biologické štíty pre kozmické lode alebo habitaty na Mesiaci a Marse.
Ako by to mohlo pomôcť na Zemi?
Okrem vesmírnych aplikácií by radosyntetické huby mohli nájsť využitie aj na Zemi. Napríklad pri sanácii rádioaktívne kontaminovaných oblastí, alebo pri vývoji nových druhov ochranných náterov pre jadrové elektrárne. Mohli by tiež pomôcť pri vývoji nových liekov, pretože metabolizmus týchto húb produkuje unikátne zlúčeniny, ktoré by mohli mať antibiotické alebo protinádorové účinky.
Čo to znamená pre vedu?
Čierna pleseň z Černobylu tak možno jedného dňa nebude len kuriozitou, ale aj kľúčom k riešeniu niektorých z najväčších výziev ľudstva. Je to pripomienka, že život nachádza cestu aj tam, kde by sme to najmenej čakali, a že niekedy tie najväčšie objavy rodia v tých najtemnejších a najnebezpečnejších miestach na Zemi. Zároveň nám tento objav pripomína, koľko toho o našej planéte ešte nevieme a že aj v zdanlivo mŕtvych zónach môže prekvitať život, ktorý nás môže naučiť veľa o odolnosti a adaptácii.
Výskum čiernej plesne z Černobylu je nádherným príkladom toho, ako aj z tragédie môže vzísť niečo pozitívne. Tieto huby, ktoré sa prispôsobili najextrémnejšiemu prostrediu, aké ľudstvo vytvorilo, nám teraz môžu pomôcť dobyť vesmír a lepšie pochopiť hranice života. Je to fascinujúci príbeh o vytrvalosti, prispôsobivosti a nekonečnej vynaliezavosti prírody.
